utorok 3. marca 2015

"Týždeň s Mechanickým zaklínadlom" - dvanásta kapitola


Vítam vás v ďalšej časti! Ako je napísané v úvode tohto "týždňa" budú tu len kapitoly, ktoré sú podľa mňa tie najlepšie a najmenej najnudnejšie. Preto dnes som sem hodil dvanástu kapitolu. Pokiaľ by ste niečomu nerozumeli, nebojte sa, pokojne mi môžete napísať dole pod článkom do komentárov a ja sa budem snažiť čo najlepšie vám vysvetliť, čomu ste nerozumeli. Zatiaľ veľmi pekne ďakujem a prajem pekné čítanie! :3



dvanásta kapitola
minulosť

   „To musí byť omyl Allyss“
„Jackson, nemôže to byť omyl, keďže sme tu, tak ako sme“ povedala Allyss úplne iným, neznámym tónom
Takúto naštvanú a zároveň vystrašenú som ju nevidel.
„Phoenix musela zakliať kryštál aby nás premiestnil do minulosti“ zhodnotila premýšľavo
„No A? Tak mi tú kliatbu zrušíme“ poviem v pohode
Allyss sa na mňa opäť zadíva a zase mi naznačí sklapni.
„No čo. Vrátime sa späť, okej?!?“
„Jackson. Ty-to-nechápeš?!?“ povie to, akoby sa ma nepýtala, ale povedala mi, že som úplný hlupák
„A čo nechápem? Keď môže existovať kúzlo, ktoré nás premiestnilo do minulosti, tak je kúzlo, ktoré nám umožní ísť naspäť“ poviem nádejne, pretože to dáva zmysel
„Jackson. Kúzlo do minulosti je jednosmerka“ povie Allyss tónom, akoby sme všetko stratili
„Čo to znamená“
„Jack-son! Kúzlo do minulosti je jednosmerka, čo znamená,“ rýchlo si vzdychne, aby ma pripravila na najhoršiu správu: „to znamená, že keď raz pôjdeme do minulosti, niet cesty späť“
„P-p-počkaj. To znamená, že sme v minulosti a...“ Allyss za mňa dopovedala: „Nedostaneme sa už nikdy domov“
Práve mi to došlo ako jasná facka.
Bolo to ako, keď vás nečakane oblejú kýbľom ľadovej vody.
Ako keď ste niekde uväznení a nemôžete už nikdy ísť domov.
„To nemôže....“ chcem niečo povedať, no nezmôžem sa na slovo

***

Je tichá tmavá noc. Ja a Allyss sa utáboríme pri strome, vlastne kde sme doteraz boli. Mágia nám tu nefunguje. Veď ani nevieme prečo. Pomocou kameňov sme si vyrobili oheň, a vyrábať ho bola riadna drina.
   Sadnem a opriem sa ostrom. Allyss si sadne vedľa mňa a hlavu si oprie o mňa.
„Hej ty, Jackson“ povie Allyss tichým, vtipkujúcim ale kyslým a zúfalým tónom
„Hm?“
„Predstav si keby sme boli teraz v rozprávke. Bolo by to fajn, no nie?“ opýta sa ma
„Veď sa pozri na tento svet. Je tu mágia, čary, kúzla...veď o tom sú rozprávky“
„Absolútne s tebou nesúhlasím, Jackson Hall“
„A to prečo?“
„Vieš ty, Jackson? Máš pravdu. Všetko je to ako v rozprávke. Čary, mágia, kúzla...to všetko ako v kreslenom príbehu. Ale jedna vec tu nie je ako v rozprávke. A vieš aká?“ pozrie sa na mňa Allyss, no ja sa stále pozerám na plamene ohňa, ktorý žiari v útlej tme predo mnou
„Aká?“ po chvíli sa jej opýtam
„V rozprávke sú vždy šťastné konce. Lenže v tomto svete šťastné konce neexistujú. Vždy je v nich dajaký háčik“ povie, pri čom mykne plecami
***
Ja s Allyss sme stále hore, aj keď sú, približne, nejaké tri hodiny v noci. Neodvažujeme sa spať. Možno, keby sme boli veľmi vyčerpaní.
Uvažoval som. Nad otcom, čo asi môže robiť, či ma hľadá, či zavolal mojej matke, že som sa stratil podobné veci. Tiež som myslel na mojich priateľov. Casper, Jack, Rosalin – čo si musia myslieť o mne a o Allyss? Myslia si, že sme na nich zabudli? Že sme ich nechali napospas osudu? Že sme ich zradili?
V hlave som mal milión päťsto myšlienok.
Ten pocit, keď ste sa vytratili z domu, keď váš otec a matka nevie kde ste, a vy ste nakoniec v minulosti a nemôžete nikdy odísť.
 Pre nás, Allyss a mňa, čo sme prišli z prítomnosti, či pre tých ľudí z minulosti tak z budúcnosti, je minulosť pre nás ako väzenie a trest do konca smrti.
 Z toho všetkého ma bolí hlava. Začal som rozmýšľať o iných veciach, napríklad akoby som žil normálnym životom teraz a čo by som ako obyčajný človek robil. Pustil by som si asi nejaký dobrý film. Možno by som si stále myslel, že niečo ako mágia a čary neexistuje. Lenže ja namiesto toho trčím v mizernej minulosti odkiaľ niet úniku von.
   Sme v minulosti, v roku 1377. Je to celé divné. Nenarodila sa ešte ani moja praprapra babka, ani prapra babka, ani pra babka, ani babka, ani mama.
   A už som zasa niekde inde v myšlienkach. Opäť. Opäť rozmýšľam nad rodinou. Niekedy vo chvíli si pomyslím, či moja vlastná matka žije, či na mňa niekedy aspoň myslí, či ma mala a má vôbec rada, či možno ľutuje že ma opustila, či možno aj ona je Necronka. Nad týmto rozmýšľam hoci niet odpovede.
No zrazu sa my v hlave ozve hlas. Neviem ho vôbec rozoznať, či je ženský, či mužský, či decký, či dospelácky, či chlapčenský, či dievčenský, či hlasný, či tichý, či zrozumiteľný a či nezrozumiteľný. Vôbec sa hlas nedá identifikovať. Ale i napriek tomu viem, že to je môj rozum. Pravdepodobne asi. Možno ten hlas vychádza zo srdca.
Allyss už na mojom pravom ramene zaspala, ja stále bdiem.
Prečo si tu? Hlas mi hovorí šepotom
Vlastnému rozumu poviem, prečo sa ma pýta na to, prečo som tu, keď on sám to vie, veď sme sa sem dostali začarovaným portálom.
Prečo si tu? Hlas stále pokračuje, tak ako aj ja v odpovedi, no tento krát hovorí hlasnejšie
Tak prečo si tu? Hlas zopakuje, hlasnejšie a oveľa zreteľnejšie
Prečo si tu Jackson, keď sa ani ešte tvoja praprapra babka nenarodila?
Vtedy mi to dopne. Rýchlo prebudím zo spánku Allyss.
„Allyss. Prečo sme tu?“ opýtam sa jej pomaly a zreteľne
„Pretože sme sa sem dostali portálom, ktorý bol zakliaty Phoenix a Jacindy a ja som bola taká hlúpa, že som ten portál otvorila a teraz sme tu“ povedala sarkasticky zúfalo
„Nie Allyss. Prečo sme tu?“ opýtam sa jej to ešte raz, dúfajúc, že jej to dopne
„Už som ti hovorila, Jackson“ povedala nemastno-neslano
Postavím sa na nohy.
„Čo robíš?“ opýta sa ma Allyss
„Uvidíš“
V krátkosti pohľadám a nájdem na zemi konár, nie veľmi hrubý a ani nie veľmi tenký. Taký som chcel.
Opäť si sadnem na svoje miesto a na zem, posiatou suchou hlinou nakreslím narýchlo kriví kruh. Doňho napíšem škrabopisom 1377.
Pozriem sa na Allyss.
„Čo to?....“ začne hovoriť Allyss a ani nedopovie, pretože ja začnem rozprávať
„Vidíš tento kruh?,“ Allyss súhlasne prikývne „Tento kruh znázorňuje rok 1377, preto som ho aj napísal sem do kruhu.
„Kedy si sa narodila Allyss“
„1.11.1995“ odpovedala rázne a rýchlo, presne tak, ako som chcel
Od kruhu som nakreslil jednu dlhú šípku nahor a na koniec šípky som napísal 1995,teda Allyssin rok narodenia
„Vidíš to?“ opýtam sa Allyss
„Vidím. Ale neviem čo to znamená“ ukáže prstom na celý môj obrazec na zemi
Konár mi teraz poslúži ako dajaké úkazovátko a ihneď ho aj použijem pri vysvetľovaní.
„Vidíš tento kruh?“
„Je v ňom rok 1377, tu sme teraz, v minulosti“
„No a....“ pozrie sa Allyss lepšie na obrazec, ale ako vidím, stále jej to nedochádza
„Tu je šípka. Rok 1995. Vtedy si sa narodila“ konárom prebehnem ešte raz po šípke
„A...“ Allyss chce očividne počuť, čo som zasa vymyslel
„Takže Allyss. My sme v roku 1377 a ty si sa narodila v roku 1995“ konár už odhodím z mojej ruky
A Allyss to očividne nepochopila.
„Čo tým chceš naznačiť, Jackson?“
„Panebože!“ poviem s prevrátenými očami, keď na ňu vyvalím aj druhú vetu: „Veď my sme sa ešte nenarodili!“ poviem to nejakým zvláštnym optimistickým tónom hlasu
„A to je ako dobre?“ prevráti očami Allyss a nohou zotrie môj naškriabaný obrazec na zemi
„Áno“ rýchlou odpoveďou sa uškrniem
„Ty mi povieš, že vôbec som sa nenarodila a že je to dobre?“
„Áno je to dobre, Allyss“
„A to prečo? Pretože ešte neexistujem? Vlastne ani ty nie...“
„Ale nie, Ježiš. Pretože ak by sme nemali žiadnych predchodcov automaticky by sme sa v minulosti roztrúsili na prach. Čo znamená, že v minulosti žijeme, predpokladám, že sme tu už asi jedenásť hodín, a to znamená, že naša praprapraprapra babka alebo teta, alebo bohvie kto, žije“ svoju monológovu teóriu som dokončil
„Počkaj, je toho na mňa priveľa“ hovorila Allyss a zároveň sa ovievala rukami
„Takže, Jackson. Hovoríš, že ak my sme stále uväznení v roku 1377, čiže teoreticky sme sa ešte nenarodili... My sme sa už dávno mali premeniť na prach...Máš pravdu, Jackson...Tam vonku je niekde naša úplne ďaleká rodina..“ svoj monológ Allyss ukončí hlasným vydýchnutím
„Presne Allyss!“ uznám jej za pravdu
Musím povedať, že som na to prišiel sám. No nepoviem to Allyss, máme na práci úplne iné dôležité veci, než vyťahovanie sa.
Chvíľu obaja nemo premýšľame.
„Jackson, lenže ako nájdeme niekoho, kto má asi šesť či sedem, možno osem generácií pred nami? Ako uveria nám, že sme sa tu stratili? Veď nikto nás tu v živote nevidel, a my tiež nikdy ich. Ako nám uveria, že sme Necronovia? Veď tu nemáme žiadnu mágiu. Áno, je to pravda, malú záhadu si rozlúštil práve ty, ale to nám vôbec nepomáha. Pokiaľ sa chceme vrátiť tam odkiaľ sme prišli, nemôžeme nikdy stretnúť našu dávnu rodinu, inak by sme zmenili minulosť, porušili prítomnosť a zničili budúcnosť, a to my nemôžeme....Musíme niekoho nájsť, niekoho kto má.....“ nedopovedala, pretože som ju prerušil: „Niekoho kto ovláda mágiu“
„Presne tak Jackson“
„Bod pre teba Allyss“ povedal som necitlivo, zakrývajúco vtipným tónom
Chvíľu len zasa sedíme a ticho premýšľame. Odhadujem že je nejakých 4:30 v noci.
Niečo ma napadne.
„Allyss“
„Hm?“
„Pamätáš, ako som ti hovoril o tej knihe rozprávok v tom dome?“
Tú knihu som len rýchlo prelistoval, ale všetko sa mi vynára pred očami.
„Uhm“
„Až doteraz, do tejto minúty, som si hovoril, že sú to neznáme rozprávky, ktoré si tam niekto písal. A vieš čo som si uvedomil, že čo je to za knihu? Keď som si v hlave stále dookola opakoval: 1377, bolo mi to veľmi známe číslo“
„A?“
„Čítal som tam jednu stranu. Bolo tam napísané: rok 1377. Pomocou slovníka v mobile som si preložil celú stranu. Bolo tam písané o tom, že práve tento rok, 1377, je ten najmocnejší rok pre temného čarodejníka, ktorý tu žije. Tá kniha nie je kniha rozprávok. Niekto si tam  zapisoval, čo zažil“
„Takže existuje tu čarodejník, ktorý nám môže pomôcť?“
opýtala sa konečne Allyss, tým jej pravým tónom hlasu
„Je dosť možné, že nás dokáže dostať domov, je údajne veľmi mocný, lenže je v tom jeden háčik“ prehovorím
„Aký háčik? Pokiaľ nás môže dostať domov, nebude v tom ani jeden háčik, musíme sa dostať domov“
„On si vraj vždy berie za pomoc aj odmenu“
„No a, Jackson? To je jedno, nájdeme nejaké peniaze, dáme mu naše mobily, o ktorých ani nevie, že existuje“ povie nádejne, to som chcel
„Nie. Peňazí má údajne moc. Vraj má celý zámok zo zlata. Ide o to, že nikto nevie, kedy si čo vyžiada“
„To je jedno Jackson, tak poďme hľadať ten jeho zámok“

***

   S Allyss sme počkali do rána, asi do šesť hodín. Vydali sme sa na cestu hľadania zámku mocného temného čarodejníka. Pobrali sme si všetko, čo bolo možné. Zbrane, ktoré sme pred tým našli, sme tam radšej nechali, z dôvodu, že by si nás niekto splietol so zlodejmi, možno s vrahmi.
   Asi pred pár desiatkami metrov sme našli malý potôčik. Nabrali sme si vodu. Tá bude teraz veľmi dôležitá.
  Ráno sa už prebralo na poobede, odhadujem že je možno štrnásť hodín, a kráčame asi už osem či deväť hodín v kuse, s prestávkami dokopy asi jednu hodinu. Sme veľmi vyčerpaný, no nevzdávame sa. Hlavne nie preto, že nám môže ten čarodejník pomôcť. Nepoznáme vôbec cestu k zámku, len kráčame stále ďalej a ďalej.
   Začujeme ďaleký šumot a rachot. Vidíme z diaľky, že ide po ceste skupinka ľudí. Traja ľudia. Jedno dievča a dvaja chlapci, približne vo veku aký, máme my s Allyss.
Mali v rukách zbrane. Luky, šípi, oštepy..   S Allyss sa pre istotu skryjeme za ker pri ceste, po ktorej sme išli, aby nás nezazreli a zbytočne sa nevypytovali. Ako povedala mi Allyss, každý malinký detail zmení prítomnosť aj budúcnosť. Potichu pozorujeme ľudí, ktorí kráčajú.
   Niečo započujeme čo hovoria.
„Prečo, to čo hľadáme, musí byť v lese za zámkom temného čarodejníka? Nebojíte sa?“ povie čiernovlasé dievča s lukom v rukách
„Ale, Laurin. Ideme to hľadať do lesa za zámkom. Nie do zámku“ povedal dievčaťu blonďavý chlapec, pripadá mi, že je o dva či tri roky starší odo mňa
„Hej Allyss. Vedia, kde je zámok čarodejníka. Musíme ísť s nimi!“ poviem úplne tichým šepotom
„Nemôžeme Jackson! Vôbec nepoznáme tých ľudí, ani oni nás. A navyše nemôžeme vôbec zmeniť to, že nás nikdy nestretli. Ak sa ich spýtame, zmeníme minulosť, prítomnosť aj budúcnosť“ zakríkne ma šepotom Allyss
Skupinka, budem ich volať, turistov už ide ďalej, takmer nám odchádzajú z pohľadu. To nedopustím. Poznajú cestu. Vyletím z kríka a pobežím asi štyri metre za nimi.
„Prosím vás, prosím vás“ poviem, keď ma Allyss dobehne
Allyss sa na mňa pozrie pohľadom typu zabijem ťa a nasilu sa usmeje na turistov.
„Kto ste?“ opáta sa nás to dievča
„My..my..hľadáme čarodejníkov hrad“ povie Allyss
„Započuli sme vás, že hovoríte o zámku čarodejníka. Idete do lesa za zámkom. Čiže asi viete kde je..“ poviem zdvorilo
„Áno, to vieme. Nikdy sme vás tu nevideli . Kto ste?!?“ povedal blonďavý chlapec
„My...my..my.. sme bezdomovci. Chceme ísť za čarodejníkom, aby nám pomohol dostať nás z biedy“ zaklame asi po prvý raz Allyss
Dievča natiahne šíp na luk a smeruje na Allyss. Zvyšný chlapci si vytiahnu s čižiem ostré dýky a ukazujú na mňa a Allyss. Chcú nás zabiť.

„Viem dobre, že klameš, podvodníčka!“ poviem dievča a ešte viacej namieri na Allyss
„Tak kto  ste! Zlodeji?“ opýta sa čiernovlasý chlapec, asi najmenej zašpinený zo skupiny turistov
„Sme len stratený bezdomovci“ prehovorí akože uplakano Allyss, no dievča ju prekričí: „Ešte jedno klamstvo ty suka, a vystrelím!“
Allyss zašepkám do ucha veľmi potichu: „Lepšie klamať nevieš?!?“
Dievča už-už vystrelí no ja ju zastavím.
„Sme čarodejníci..no, teda Necronovia, sme z prítomnosti..no, vlastne z budúcnosti, uviazli sme v časopriestore tu a potrebujeme čarodejníkovu pomoc aby nás dostal späť“ celé to zo seba rýchlo premeliem
Skupina turistov na nás čudno pozerá.
Prehovorí opäť dievča, akoby bola vodkyňa skupiny, možno že aj je.
„Dokáž to!“
„Myslíš že sme hlúpy? Načo by sme potrebovali čarodejníkovu pomoc, keby sme vedeli čarovať?!?“
„Takže klameš“ dievča je zasa pripravená streliť

„Nie, nestrieľaj! Sme, údajne, v roku 1377 a my sme sa narodili v rokoch 1995 a 1994, my sme sa ešte ani nenarodili, čiže ani naša mágia nie“ poviem a únavne si vydýchnem, keď skupinka turistov schová zbrane 

1 komentár:

  1. Ty si to posielal do vydavaťeľstva? wow to máš odvahu.
    Prečítala som len kúsok a hneď som si všimla zásadnú chybu a to, zmená času. Ja viem, niekedy to je narokom, ale hrozne veľa ľudí si to pri písaní nevšimne.
    A číslovky sa píšu slovom :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za každý váš komentár a názor!