piatok, 10. februára 2017

O zmenách, snívačoch a roku 1888



Prajem krásny piatoček a vítam vás pri novom článku! Už dlhšie na blogu nebol príspevok typu vykecávačka a podobné, a keďže mám teraz možnosť tárať o čom, tak som sa rozhodol do toho ísť. Tento článok bude o viacerých veciach, väčšinou sa však budú týkať výhradne len písania.

Dobre viete, že od minulého januára píšem istý príbeh, ktorého názov bol najprv Vrahova kliatba, potom Tiene a Kosti a teraz, nuž, má tento príbeh tretí názov, ktorý zatiaľ nechcem prezrádzať, no poviem, že je to už ten konečný a finálny názov. (Jednoducho to viem a basta.) Tento príbeh som už dávno dopísal, momentálne som však bol pri písaní asi tak...dva a poltej verzie? Niečo také. Bola to definitívne druhá verzia (veľa sa od prvej zmenilo, pravdupovediac), no ešte medzi tým som mal verzie, ktoré som nedokončil a začal ďalšiu...
Tento príbeh som chcel vážne dokončiť. A vtedy som dostal facku menom nový nápad.
Oukej, pravda je taká, že asi každý deň dostávam nápady na príbehy. Niekedy sú to scénky, niekedy len záblesky postáv, inokedy pocity, ktoré sa mi derú na papier...samozrejme vo Worde...no ide o to, že tieto nápady som si vždy len nejako zapísal, aby som ich nezabudol a neskôr mohol využiť. A ani jeden z týchto nápadov nebol taký silný, aby prevŕšil príbeh, ktorý vy z tohto blogu poznáte pod názvom Tiene a Kosti. Lenže tento krát prišiel (...asi tak pred týždňom?) nápad, ktorý ma zvnútra úplne zničil, povedzme to týmto spôsobom.
Najprv som ho akosi pred sebou samým zatváral. Nechcel som si to pripustiť, pretože som vedel, čo sa stane. Lenže...?!!... first thing first, musím vám povedať, že tento nápad bol strašne silný. Hrozne mocný. Objavil sa v tej veci, ktorej hovorím hlava, strašne rýchlo a utkvel tam ešte rýchlejšie. Vyvolalo to vo mne pocity, aké asi v živote pred tým vo mne žiaden nápad nevyvolal. Tie postavy, to prostredie, tá atmosféra...všetko bolo také silné, že bola nedeľa a už-už som zaspával, no musel som otvoriť počítač a začať písať, aj keď som mal v rukách len málo.
Príbeh sa však začal neskutočne rýchlo ukazovať. Ja viem, ja viem, v písaní si ešte zažijem veľa hrozných vecí...blok a podobné veci, no zatiaľ mám z tohto nového príbehu napísaných len tridsať strán, ale viete vy čo? Týchto tridsať strán som napísal tak rýchlo, ako nikdy v živote predtým.
Stalo sa aj vám, že ste dostali nápad na príbeh a prišiel vám strašne silný a nedokázali ste ho jednoducho nepísať? Ja ešte stále nad tým žasnem. Keď som dostal ten nápad, mal som pocit, že jednoducho musím napísať osudy týchto postáv, že musím napísať ich príbeh. A neviem ako sa to stalo, začal som písať a príbeh sa začal objavovať akoby odnikiaľ.

Nuž, toto bol teda môj myšlienkový pochod za posledné dni. Potreboval som to zo seba dostať, vážne :DD
No, čo však je pointou tohto článku je to, že ešte stále mám niekedy ten pocit, že sa chcem vrátiť k predošlému príbehu. Potom to však rýchlo opadne - no tento pocit je určite preto, že s tým príbehom (predošlým) som bol neskutočne dlho, svet som mal vytvorený do jediného detajlu a postavy som, mal pocit, že poznám ešte lepšie než samého seba. A tu sa natiská moja otázka pre vás, ľudia a drahý spisovatelia: ako zvládate zmeny, teda čo sa týka vašich príbehov? Ten prvý deň, kedy som nebol s Tieňmi a Kosťami, priznávam, bol hrozný, pretože ja nie som ten človek, ktorý práve miluje zmeny. A veľa ich ani nerobím :DD

Čo sa týka nového príbehu, o ktorom tu prevažne hovorím, jeho názov je (zatiaľ) Snívač, tieň a polnoc. Mám urobenú aj obálku a guysss....musím priznať, že v živote som nevytvoril cez fotošop niečo také pekné. Oukej, možno to nebude tá najkrajšia obálka na svete, možno sa to ani nebude vám niektorým páčiť (pretože ju mám v pláne zverejniť...neskôr), no z môjho pohľadu je to to najlepšie, čo som zatiaľ cez ps vytvoril. :D

Snívač, tieň a polnoc je (v krátkej verzií) príbeh o:
- tajomnom a temnom meste pripomínajúcom starý Londýn, kde čarodejníci a ľudia spoločne "nažívajú"
- o dievčati a chlapcovi, ktorý sú vyvolený do magickej súťaže, ktorá sa koná raz za stovky rokov (a je ohlásená modrým motýľom, ktorý vyletuje zo zrkadla)
- o mladom knihovníkovi, ktorý žije vo štvrti Whitechapel a jeho opustená knižnica je tým najkrajším miestom na svete (verte mi, ľudia)
- o osudoch hlavných hrdinov, ktoré sa v "správny čas na správnom mieste" popretkávajú a stretnú...a o tajomstvách, ktoré mesto, v ktorom žijú mágovia a ľudia pokope, skrýva hlboko pod hrobmi...

Budem veľmi rád, ak si prečítate aj túto kratulinkú ukážku, s ktorou som mal veľa zábavy pri jej písaní. Ani neviem prečo. (Poznámka: Ukážka je vlastne štvrtá kapitola, no je to prvá kapitola z pohľadu Jacoba - mladého knihovníka...a vlastníka tej úžasnej knižnice, ktorej plnú krásu uvidíme až neskôr.)



z pekla

„Z Pekla Pánovi Luskovi
Pane, posielam vám polku obličky, ktorú som vyrezal jednej ženskej a schoval pre vás. Ten druhý kus som si opiekol a zjedol, naozaj som si pochutnal. Až chvíľu počkáte, pošlem vám aj nôž ktorým som to urobil. Váš Chyťte ma keď to dokážete pán Lusk!“
list Jacka Rozparovača adresovaný predsedovi vyšetrovacieho výboru

Londýn, Whitechapel, október 1888

P
olice boli popretkávané múdrosťou. Otec to vždy tak vravieval, pomyslel si Jacob, a tiež povedal, že to tak hovoril i jeho otec, otec jeho otca a tak ďalej – rovnako ako sa dedila stará a zabudnutá knižnica zašitá a zabudnutá na konci uličky Durward street, odkiaľ bolo cez okno vidieť na opustenú štvrť.
Bolo niečo po piatej a síce o takomto pochmúrnom čase, kedy neviete či nebo má farbu neba alebo mačacích zvratkov, nechodili ľudia ulicami.
Jacob vyzeral z okna, hrubé a staré sklo bolo omyté od včerajšieho dažďa. V rukách držal biely porcelánový hrnček, odkiaľ sa mu až k nosu privinula vôňa kvalitnej horúcej čokolády. Na sebe mal hrubý sivý sveter, no aj tak mu bola zima a v tomto prípade bol rád, že hrnček je horúci a dokáže sa pri jeho držaní otepliť.
Ulice boli spustnuté a ľudoprázdne, nebolo vidieť ani jedného koča a všetky domy vyzerali sťaby ich nik neobýval. Po zemi sa neustále povaľovali noviny, výtlačky novšieho aj staršieho typu, čiernobiele obrazy i písmená boli napol roztečené, ako boli noviny premoknuté od dažďa. Niektoré výtlačky sa otvorili a vďaka vetru, ktorý šľahal stromami a prehýbal ich, sa roztvorili jednotlivé dvojstránky a začali sa jemne nadnášať vo vzduchu. Niektoré zaleteli ponad domy a už ich nebolo vidno, iné spadli na zem do nejakej mláky a iné robili kotrmelce na zemi.
Každý výtlačok bol iný, no každý papier spájala jedna vec: Jack Rozparovač.
Jacob si povzdychol. Nedokázal veriť na niekoho, kto chladnokrvne zabíja a zároveň je neznámy a nik ho nedokáže prezradiť. Jack Rozparovač bol ako vzduch – nebolo ho vidno, no stále bol okolo vás.
Ľudia sa začali zatvárať doma, niektoré deti ani nevypúšťali ich rodičia von. Kočov prebiehalo ulicami čoraz menej, a keď ľudia boli vonku, beztak sa tvárili odpudzujúco a neustále sa okolo seba pozerali, či ich niekto nepozoruje, alebo či sa niekto netvári príliš podozrivo. To bol dôvod, prečo už posledné týždne nikto knižnicu, ktorú teraz zdedil Jacob, nenavštívil. Bola opustená rovnako ako svet zahataný výtlačkami o hrozivom Jackovi Rozparovačovi, ktorý tu nebol a bol v ten istý čas. Ktorého nikto nepoznal, nevidel, nepočul, no aj tak každý o ňom rozprával a hovoril.
Jacob odvrátil zrak od okna, pohľad na opustený svet ho už unavil. Zašiel dolu po čiernych schodíkoch, ktoré z každej strany lemovali chrbty kníh a zašiel na prízemie, kde ho na strane chodby čakal drevený stolík. Jacob si zaň sadol, stolík bol starý a bol tu odkedy sa Jacob pamätal, no ešte stále bol lesklý, drevo bolo tvrdé a silné a jednostaj malo tú istú farbu. Na jeho povrchu sa povaľovali rôzne papiere a knihy, niektoré roztvorené, a v tom neporiadku a chaose zbadal Jacob svoj kalamár a pero. Zatvoril kalamár čierneho atramentu, pretože nechcel zažiť to, čo včera: otvorený kalamár mu spadol a čierny atrament polial väčšinu strán hrubej knihy, ktorú mal Jacob rozčítanú. Na rohu stolíka stál úzky svietnik na jednu sviečku, bol strieborný, no kov po rokoch akosi stratil na lesku, kvalite a aj farbe, a sviečka tiež nebola v najlepšom stave, lež to nebola vec, ktorá by Jacoba trápila.
Jacob otvoril jednu zásuvku, ktorá bola naplnená spismi, návštevníckymi knihami, záložkami a ďalšími vecami ohľadom návštevníkov knižnice, ktoré ešte Jacob nestihol pretriediť. Boli tu už spred mesiaca, kedy sem po prvý krát prišiel už ako jej vlastník a bol to dlhý čas, čo táto knižnica bola opustená. Samozrejme, pred Jacobom ju vlastnil jeho otec, no ten posledné tri roky bol nesmierne chorý a každým dňom akoby z neho umierala nejaká časť. Posledný rok knižnica bola zatvorená, nemal sa o ňu kto starať a Jacob bol nonstop pri svojom otcovi, ktorý už nevychádzal z domu a len sem-tam sa postavil na nohy, pretože celé dni preležal.
Teraz už bol vyše mesiaca mŕtvy a Jacobovi sa ešte stále do očí tlačili slzy pri spomienke na otca – na toho jediného blízkeho, ktorého mal.
„Tu je to!“ riekol rýchlo pomedzi zuby Jacob, ako sa nadchol, keď dokázal v neporiadku nájsť krabičku zápaliek. Aj tie boli staré, no zápalky predsa nikdy nebudú mať dobu spotreby, aspoň tak si Jacob v tej chvíli myslel.
Vytiahol zápalku, škrtol ňou o drievko jeden krát, no pravdepodobne slabo a pomaly, pretože sa zápalka nerozžiarila drobným plamienkom. Jacob položil nefunkčnú zápalku na stôl a už ju nepoužil – nevediac prečo,  vždy to tak robieval aj jeho otec a Jacob to mal od neho už odmalička napozerané. Jacob vytiahol druhú zápalku, škrtol ňou silnejšie a rýchlejšie a tento raz sa vzduch okamžite naplnil jemným nádychom síry a spáleného dreva. Zápalka sa rozžiarila, drobný plamienok začal tancovať na malej tyčinke z drievka a keď ju Jacob priložil ku knôtu na roztečenej svieci, sviečka sa rozsvietila akoby Jacob luskol prstami a pričaroval svetlo. Sfúkol plameň na zápalke a krabičku zápaliek vrátil do zásuvky s rôznymi starými papiermi, niektoré boli staré určite aj niekoľko párov rokov.
„Počuli ste, pane, o tých hrozných správach?“ do chodby vošiel Lucas, Jacobov lokaj, ktorý bol o tri roky starší než Jacob. Jeho hlas sa rozliehal knižnicou, do ktorej vošiel tak nečujne, že ho Jacob ani nepočul.
„O akých správach, Lucas?“ spýtal sa napoly zmätene Jacob. Zdvihol hlavu z papierov, ktoré sa povaľovali na stolíku a snažil sa v nich urobiť aspoň ako-tak poriadok, no nedarilo sa. Neporiadok akoby nechcel odísť, lapaj jeden.
Lucas sa zatváril zdesene, no jeho tvár bola zakrytá rúškom výchovy a profesionality. Lucasov otec bol najlepší priateľ Jacobovho otca, no Lucas ho tak dobre nepoznal: jeho otec zomrel v čase, kedy mal Lucas možno tak deväť rokov.
„Ó,“ zvolal Lucas trochu dôležitejšie, „Vari ste nepočuli, pane, o tom chladnokrvnom duchovi, ktorý zabil váženú slečnu Kate Eddowesovú z Mitre square?“
„Ach,“ vzdychol si utrápene a napoly unavene Jacob. Šálka horúcej čokolády, ktorú položil na stôl, už nerozvoniavala, pretože na ňu zabudol a čokoláda vychladla. „Lucas, vravíte o Jackovi Rozparovačovi.“
Lucas sa zatváril zháčene.
„...A..kto je tá žena? Tá Kate?“ zaujímal sa Jacob, pár papierov sa mu podarilo dať na nesmelú kôpku a hodil ich do poslednej zásuvky, ktorá bola našťastie prázdna.
„Ani nehovorte!“ zvolal ustarostene Lucas. „Mala len štyridsať šesť rokov! Ktovie, čím sa previnila v očiach vraha, ktorý ju rozložil na kúsky!“
Lucas sa chytil za čelo, ako keby ho zasiahla hrozná migréna. Nešťastne pokrútil hlavou, rukou si rýchlo zapratal livrej a Jacob si všimol, že druhou rukou stisol silnejšie svoju dlhú paličku, ktorej oceľová rukovať mala tvar vrany s dlhým vybrúseným zobákom a na miesto očí mala vložené do jamôk dva malé, lesklé topásy farby ranných, čistých a krásnych nebies.
„Rozložil na kúsky?“ zopakoval neveriacky Jacob. Kto by spravil niečo tak nechutné a bezcitné?
„Vie o tom celý Londýn!“ zavrčal rozhorčene Lucas, no svojimi očami a bradou dával najavo, že sa krotí vo svojej pozícií lokaja. „Ba čo! Celý svet! Ten vrah poslal...ani neviem, pane, či vám to povedať. Veď nie ste ani len dospelý!“
„Len vravte ďalej, Lucas,“ povedal mu slušne Jacob a chcel dodať, aby mu hovoril po mene a neoslovoval ho pane, no už s tým viac-menej prestal – po niekoľkých pokusoch si uvedomil, že Lucas mu bude naďalej vravieť pane. Vždy si to presadil a odôvodnil to vetou, že ho dedko tak odmalička vychovával – vraj aj on bol zamladi lokaj – a vždy ho učil k spôsobom.
Lucas sa zatváril zmätene. Vyzeral, že bojuje sám so sebou, či to povedať alebo nie. Napokon aj tak začal: „Tá bezcitná stvora, ten diabol z pekla, ten Rozparovač, poslal list predsedovi Luskovi.“
„Vari sa v liste nachádzali oplzlé slová?“ zvolal trošku sarkasticky Jacob a na Lucasovej tvári bolo hneď vedno čítať, že sa prekvapil nad Jacobovou trúfalosťou si z tejto údajne vážnej veci robiť žartíky. Jacobove kútiky úst sa skrútili do nebadaného, nezbedného úsmevu, onedlho však vybledol, pretože vážnosť na lokajovej tvári ho rezala v žalúdku.

„Ešte horšie!“ vyhlásil nepokojne lokaj. „S listom poslal aj obličku slečny Kate!“



Tak...čo hovoríte na to? Má to vôbec akýsi zmysel? Dúfam, že to nie je až také hrozné.


Prajem vám krásny piatoček a dúfam, že ho trávite dobrou knihou, a budem veľmi rád, ak mi prezradíte, akou.
Malá anketa: 
Akú knihu momentálne čítate?


1 komentár:

  1. Najskôr, keď som zbadala ten úvodný "list" od Rozparovača, ihneď mi to pripomenulo knihu, ktorú som nedávno čítala - Meno Hviezdy, ktorá sa tiež obtiera o túto problematiku v takom svojskom štýle :) Preto ma tvoj nápad zaujal, kapitolka má v sebe tú atmosféru, čo by mala mať, za čo palec hore, lebo nie každý ju vie dobre navodiť :) tiež sa mi páčil opis zapaľovania zápalky :D
    Neviem, či som človek, čo by mohol radiť v takomto probléme, keďže ja som mala tiež kopu nápadov na poviedky, ibaže väčšinou, ako som zápalovo začala, tak som aj onedlho skončila :D Pri jednej poviedke, ktorú som začala aj pred 5 rokmi zverejňovať na starom blogu, som zrazu dostala úplne iný nápad a po niekoľkých kapitolkách sa to začalo otáčať iným smerom, možno zaujímavejším, ale keďže začiatok som už neprepisovala, tak to bol dosť veľký zvrat a tým som to pokazila. Nuž a teraz po čase tomu chcem dať opäť šancu, ale už bez zverejňovania, kým to nedokončím :D
    Asi som sa už rozpísala, ale chcem sa len spýtať, nebude škoda toho prvotného nápadu? Ak si to už mal premyslené do detailov a v podstate ucelené? Nechceš radšej tento nápad spracovať ako novú poviedku? Ale samozrejme, ak sa ti to hodí tak dokopy, za pokus tá nová verzia určite stojí. Prajem veľa šťastia pri písaní :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za každý váš komentár a názor!