KONIEC BLOGU, SCENÁRE A SEX EDUCATION ALEBO ČO SA VŠETKO UDIALO V POSLEDNEJ DOBE V CELKOM DLHOM ČLÁNKU


Úprimne povedané, nemám ani najmenšieho tušenia ako začať tento článok. Zrejme by som vás mal najprv pozdraviť, takže vám momentálne mávam, snáď ste doma v bezpečí. Ako ste si mnohí všimli, aktivita na mojom blogu je (bola) minimálna (a možno aj žiadna, ibaže to slovo ma príliš desí). A čo sa týka takýchto článkov, viac osobných a podobne, je to strach a hruza. No a keďže mám (ako asi aj vy) dostatok času, jednak na všetky povinnosti a jednak aj na premýšľanie, prišiel som na to, že môj blog a jeho čitatelia si ani zďaleka nezaslúžia, aby som sa im neozýval po tak dlhú dobu (je to nanič, dajte mi facku lol).

Popravde ani neviem, kde začať a tak to vezmem ako mi to práve príde na myseľ. Moja aktivita na blogu začala klesať v období decembra, dajme tomu. Bolo to tak preto, že som sa pripravoval na celkom zložité prijímacie skúšky na vysokú školu. A na ktorú? Nuž, keďže k nej chcem premostiť istou dávkou sentimentality, tak musím spomenúť všetky tie články o filmoch. Filmy sú moja vášeň – to ste si isto mohli všimnúť práve z tých filmových článkov, kde dokážem obsesovať nad čímkoľvek, čo ma uchváti. Filmy však boli mojou srdcovou záležitosťou ešte pred knihami. Nechcem tu spisovať litánie, ale každý sme nejaký. Niektorí sú predurčení byť vodcami. Či už je to myslené ako striktná hlava rodiny, hlava futbalového tímu či nebodaj politik, každý máme v sebe dačo, nejakú špeciálnu nevysvetliteľnú črtu, ktorá nás do istej miery charakterizuje. (A áno, ľudia sú dosky, ktoré sa celý život ustavične ohýbajú – či ako sa to vraví -, ale určite mi dáte za pravdu, že každý sme sa nejak narodili.)

Ja som bol odmalička priťahovaný k príbehom. Miloval som odjakživa príbehy, miloval som ich rozprávanie, nech to bolo akoukoľvek možnou formou – kreslenie, maľovanie, písanie, hudba. Rozprávanie je pre mňa rovnako dôležité ako dýchanie. Príbehov sa nikdy nevzdám, nikdy sa príbehy nevzdajú mňa. K filmom som mal blízko odo dňa, keď som prvý raz uvidel Levieho kráľa (toho pôvodného, samozrejme). Vtedy, keď som mal iba pár rokov, povedal som si: „Chcem kresliť rozprávky.“ (Doslova a do písmena. Áno. Som až tak veľká art hoe.) Nuž, nikdy mi nešlo o to ich kresliť, ale ich rozprávať. Byť pri ich vzniku. Tvoriť príbeh, zápletku, akciu a konflikt. Bla bla bla, preskočme kecy – tak nejak som si povedal, že dám svojmu nízkemu sebavedomiu a strachu na bendžo a rozhodol som sa skúsiť scenáristiku filmu na VŠMU. 
„Skúsiť“ je popravde divné slovo, pretože hoci som skúšal, čestne môžem prehlásiť, že som sa pripravoval statočne. Čítal som a pozeral filmy každý jeden deň. Každý. Či sa mi chcelo, alebo nie. Chcel som urobiť všetko pre to, tak, aby som to v konečnom dôsledku (nech je výsledok akýkoľvek) neľutoval. Napokon ma prijali (yaaay), čomu dodnes takmer neverím. Budem písať scenáre, guys. Mám našliapnuté k tomu živiť sa tým, čím odjakživa chcem: rozprávaním príbehov.

Popravde, správa o prijatí na vš mnou mierne zatočila. Odjakživa som bol utiahnutý, vedomý si svojich „nedokonalostí“ a podobné drísty, a tento achievement vo mne snáď poprvý raz v živote vytvoril (skutočný!) pocit, že niečo vo mne je. Že moje príbehy nie sú ani zďaleka dokonalé, ale že sa v nich dokáže nájsť aspoň jediný človek. A to stačí. (Vlastne je to veľká vec aj preto, že odkedy píšem, všetko písanie si nechávam pre seba. Vidieť niekoho, ako to ocení, páči sa im to, dostal som z toho infarkt.)

Nuž, keď som mal po skúškach, povedal som si, že už by som mohol čo to na ten blog spísať. Myslím, skutočne. Recenzie ma nesmierne bavia písať a čítať, ale nepočítam to ako niečo čo „ide zo mňa“ priamo k vám. Veď ma chápete čo chcem povedať, nie?

Lenže popravde, začal som uvažovať o tom, že blog ukončím. Definitívne. Popravde, netuším prečo. Blog je mojou súčasťou už strašne dlho, koľko – šesť, sedem rokov? No tak, bol tu vždy v tých najkomplikovanejších chvíľach. Tak prečo ma čosi také napáda?
Na túto otázku snáď nenájdem skutočnú odpoveď. Možno ani nie je. Žeby som sa chcel posunúť ďalej? Pretože, pravdupovediac, už nepociťujem to nutkanie „niečo napísať na blog“ tak často, aby to bola nejaká rutina a ja sa cítim, že nemôžem viesť blog, ak chcem písať iba keď ma kope múza, pretože to by bolo raz za celkom dlhú dobu a to je k čitateľom nezodpovedné.

Neviem, či raz „skončím“ s týmto blogom. Takže nie, žiaden definitívny konsenzus sa nekoná, ľudia. A nemám ani najmenšie nutkanie to zistiť, chcem tomu nechať prirodzený priebeh. No jedným zo pseudo-dôvodov prečo je tomu tak je fakt, že si chcem založiť iný blog. Blog o písaní. Určite ho zrealizujem, možno už aj toto leto, ale netuším. Chcel by som tam publikovať poviedky, básne, úvahy, ba aj slová, ktoré mi len v jednu chvíľu prídu na myseľ. Len také útržky mojich vzplanutí, slová, ktoré v jednu chvíľu cítim a chcem ich podržať, príbehy, ktoré chcem aby si dakto prečítal a skritizoval ich, čím ich budem môcť preškrtať a budem sa cítiť ako skutočný písač (haha).

Možno si myslíte, že tento post nemá žiaden zmysel ba ani smer, že sa iba vykecávam. Sčasti je to pravda, ale z veľkej nie: chcem vám totižto čosi povedať o sebaláske. Pretože každý oscarový speech začína pocitmi a končí sa revolučnými spoločenskými myšlienkami.

Nechápte ma, nie som nejaký nihilista ani pesimista ani nič podobné, ale odmalička som bol „náchylný“ k tým, ako im rád hovorím, modrým emóciám. Melanchólia a smútok, otupenosť, utiahnutosť, pocit, že nie ste smutný, ale neprekvitáte dvakrát šťastím. Neviem, skadiaľ sa berú a nesnažím sa ich zaškatuľkovať (a aj napriek tomu, že je to pliaga, je to dobrá pliaga, pretože bez nich by som popravde nebol až tak kreatívny), ale patrí medzi okrem iných aj ešte jedna – sebaláska. Obrovský, priam zastrašujúci pojem, nemyslíte?

Nikdy som nebol sebavedomý. Myslím to zdravé sebavedomie. A ani nebudem, to viem isto.

Ale bol som takmer dosiaľ zmätený. V čom ten zmätok pramenil? V tom, že som si myslel, že to „dobré“ patrí okolnostiam. Že budem spokojný iba vtedy, ak budem mať šťastie. Ak budem v ten správny čas na správnom mieste. Že keď bude okolo mňa ružovo, budem sa aj ja cítiť ružovo.

Ale tak to v skutočnosti nie je.

Musíte sa vy cítiť ružovo na to, aby to ružové okolo vás bolo. Šťastie, radosť – to sú veci, na ktorých sa pracuje, nie ktoré prichádzajú. Znie to hrozne a otrasne (a je to iba môj názor), ale aj tak – sú to veci, na ktorých sa musíte posnažiť.

Ak nenávidíte melodramatickosť a sentimentalitu, pred nasledujúcimi vetami sa dva razy pomodlite:
Robte, čo vás baví. Zlepšujte sa v tom. Nehľadiac na názory ostatných. Možno to iba hovorím sebe: máte na to právo robiť všetko preto, aby ste boli spokojní, a nie je to sebeckosť.

Tu je pár vecí, ktoré som začal robiť v ceste za „sebapoznaním“ a „sebaláskou“: • začal som zdravšie jesť a viac spaľovať; napísal som po dlhej dobe kapitolu z príbehu, ktorá ma prekvapila tým, že som na ňu veľmi pyšný a som s ňou spokojný; stiahol som si celý album After Hours od Weeknd-a (ktorý mi proste robí dobre) a kúpil si cez internet ukulele, pretože som po ňom túžil dlhú dobu, ale istým spôsobom som sa bál (nepýtajte sa prečo, sám neviem); napísal som tri odstavce k scenáru príbehu, ktorý mám v mysli už veľmi dlhú dobu. Neviem, ako sa píšu scenáre, ešte som sa to nenaučil a som iste hrozný, ale urobil som to aj tak, len pre radosť.

Mali by ste aj vy. 
(A vy to asi aj robíte. Tento článok je ako motivačný prehovor môjmu asi tak o pol roka mladšiemu ja.)

Prečítal som Kto chytá v žite od Salingera. Preboha, aká to úžasná kniha. Milujem každé jedno slovo z toho príbehu. A videl som obe série Sex Education. Bože, ak existuješ, žehnaj tento seriál. Ešte nič vo mne nevyvolalo taký príjemný pocit, často prerušovaný smiechom.

No...a vlastne v tejto časti nastáva ticho. Trochu trápne, pretože ja už nemám čo povedať, a vy ste dokopy nič nedostali. Vlastne, máte pravdu, tento článok nemal pointu. Nezačal sa, ani neskončil; len som vám chcel povedať čosi o sebe. Pretože aj keď som vám bohužiaľ ubral pár minút čítaním, mal som taký pocit, že si to zaslúžite – vy čitatelia a rovnako aj blog.

Chcel som iba povedať, že žijem. That’s all. (Nie! Vlastne som si uvedomil, že tento článok je zbytočne obkecané odporúčanie na Sex Education a Kto chytá v žite. Fakt ľudia. Je korona, určite máte hodinku naviac, tak ich vyplňte prosím týmito dvoma záležitosťami. Prosím. Poďakujete mi neskôr, teda v prípade, že ste tak už neurobili.)

(Poznámka: na fb oznamujem iba články, takže tam je aktivita nanič, na ig už čo sa týka bookstagramu nie som, takže ak ma chcete z nejakého nepochopiteľného dôvodu sledovať, sledujte ma na mojom osobnom ig, kde postujem wannabe pekné fotky: @adrbhx )

No, ja vám prajem ešte krásny večer. 
Čítajte knihy, sledujte filmy a binge-watchujte seriály. 
Nemajte úzkosť z edupageu, cítime ju všetci, ale prežijeme. 

A díky že tento blog čítate.


Adrián

Komentáre

  1. Nepodceňuj sa... na písanie máš talent :). Tvoj blog je pre mňa popravde najobľúbenejším, pretože vždy si tu na niečo svoje prídem, zasmejem sa, tvoje tipy na filmy/seriály sú skvelé a navyše si môj neznámy parťák na knihy, na ktoré máme až nebezpečne rovnaký vkus. Keď som videla nadpis "koniec blogu", tak som na odkaz klikla rýchlosťou svetla. Úprimne by ma mrzelo, keby sa toto miesto inšpirácie a nápadov skončí, avšak plne chápem ak pociťuješ, že sa potrebuješ rozvíjať ďalej. Sebaláska a sebapoznanie sú skutočne najdôležitejšími faktormi do života a som šťastná, že si sa o tom niečo naučil. Je to úprimne veľmi ťažké a náročné - aplikovať si tieto veci do života, avšak držím ti palce a verím, že to zvládneš! Škola na ktorú ťa vzali (a úprimne? teba to prekvapuje?!) ti pomôže spoznať samého seba lepšie a vždy keď robíš veci s láskou a s tým, že ťa napĺňajú... začne sa ti dariť aj vo všetkom ostatnom. Na nový blog sa určite teším, nuž a ak ostaneš aj pri tomto starom, tak budem rada :). Nech je však ako chce ďakujem, že si sa s nami o to podelil a držím ti maximálne palce :)!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Wau, ďakujem za pekné slová! Veľmi ma to teší, že sa ti blog páči a že cítiš také nadšenie čo sa týka toho pripravovaného nového, veľmi si to cením:) Ďakujem za krásny komentár, vyčaril mi úsmev :))

      Odstrániť
  2. Chcem odporučiť Dr ade ako najlepšie kúzlo koliesko z Afriky, on je dobrý a guanín muž, ktorý mi pomohol, som narazil na jeho svedectvo on-line a ako pomôcť ľuďom priviesť späť svojho milenca, na prvý strach, ale som si želal, aby sa pokúsila na moje najväčšie prekvapenie urobil dobrú prácu a moja láska je späť ku mne, žijúci spolu ako jeden. to všetko bolo kvôli Dr ade, môžete ho kontaktovať dnes a dostať svoj problém vyriešený. Volajte/WhatsApp + 27740386124 alebo ho e-mailom na adrese: aoba5019@gmail.com.  

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ja si myslím, že si oveľa lepší rozprávač príbehov ako si sám uvedomuješ.
    Aby sme sa rozumeli, odmalička píšem príbehy, pretože ich milujem, dobrý príbeh je tá najcennejšia vec, nech si vraví kto chce, čo chce, je to tak. Takmer nikdy som nebola spokojná s tým, čo som napísala, hanbila som sa za svoje myšlienky a nikomu som nedovolila, aby si ich prečítal. Mojím snom je napísať jeden dlhý celistvý fantasy príbeh, ale nikdy som na to nevzala dosť odvahy, až doteraz. Príbeh, ku ktorému som si roky robila len poznámky, som sa pred pár mesiacmi pokúsila spísať, prišla som na to, že je to oveľa ťažšie ako som si myslela. :D Ale nemyslím si, že s tým niekedy prestanem. Prišla som na to, že to čo som považovala za odpad, sa mnohým ľuďom páči. Je pekné mať nejakých čitateľov, ktorý ti poskytnú kritiku aj podporu.
    Som šťastná, keď tvorím svoj príbeh, a to mi zatiaľ stačí.
    Tvoj blog zbožňujem. Som veľmi rada, že sa ti darí, a že si sa otvoril a snažíš sa robiť to, čo ťa baví.
    Si dobrý rozprávač príbehov, vždy som milovala tvoje články, ale myslím si, že si zaslúžiš oveľa viac, než len tento blog. Pevne verím, že si niekedy pozriem film alebo prečítam knihu, ktorú si vytvoril. Hlavne si ver, lebo ja ti verím už dávno. Držím ti palce. :)
    P.S. Kto chytá v žite je úžasná

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Ďakujem za každý váš komentár a názor!